Záplava západných agentov

Autor na základe archívnych materiálov zhromaždil údaje o priamom podiele CIA na procesoch v Maďarsku, Poľsku, Bulharsku a Československu. Takisto sa mu podarilo odhaliť, prečo práve Československo bolo postihnuté najkrutejšie.

Politické procesy sa vo východnej Európe konali v čase, keď svetadiel bol už niekoľko rokov rozdelený na dva bloky. Obe superveľmoci postavili európske krajiny pred jednoznačnú voľbu: buď kapitalizmus pod vedením USA, alebo proti kapitalizmu so ZSSR. Úvahy o akejsi "tretej ceste" boli ku koncu štyridsiatych rokov vylúčené. Povestnou výnimkou, o ktorej sa hovorí, že potvrdzuje pravidlo, bola iba Juhoslávia. Jej líder J. B. Tito odmietol Stalinovo zasahovanie do vnútorných vecí krajiny.

Aj v USA bol nastolený tvrdý antikomunistický režim, "pohon na čarodejnice" dosiahol masové rozmery. Zároveň Západ do východnej Európy vysielal agentov, ktorí mali vyvíjať činnosť rozkladajúcu tamojší politický a ekonomický systém. Iba v ČSR v rokoch 1951-1952 zadržali 1200 agentov zahraničných rozviedok.

Trumanova doktrína

USA sprvoti nemali pripravenú koncepciu práce tajných služieb v osobitých podmienkach studenej vojny. Prezident Harry S. Truman zrušil tajnú službu OSS (Office of Strategic Service), ktorá operovala počas vojny. Vedúcim misie OSS vo Švajčiarsku bol Allan Dulles. Ten, po zrušení svojej organizácie, sa vo východnej Európe usiloval vybudovať svoju vlastnú špionážnu sieť. Keď v roku 1947 založili CIA (Central Inteligence Agency), Dulles pre ňu vypracoval koncepčný materiál o špionážnej práci v krajinách východnej Európy. Nemalo ísť o získavanie vojenských alebo ekonomických tajných informácií, ale o politické spravodajstvo.

CIA mala v Sovietskom zväze a v jemu podriadených štátoch odhaľovať taký politický vývoj, ktorého dôsledkom by sa mohlo stať vojenské ohrozenie Západu. Zároveň mala napomáhať obmedzovaniu Stalinovho vplyvu nad ním kontrolovanými krajinami a zamedziť šíreniu ideí komunizmu vo svete. Táto koncepcia bola v súlade s tzv. Trumanovou doktrínou vyhlásenou v roku 1947, ktorá vychádzala z faktu, že svet je rozdelený na dva ideologicky nezmieriteľné tábory.

Bolo jasné, že tento konflikt sa nevyrieši Treťou svetovou vojnou, ktorá by mohla ohroziť samotnú fyzickú existenciu ľudstva. USA mali preto poskytovať všemožnú pomoc podmaneným národom a voči ZSSR uskutočňovať politiku zadržiavania. V konečných dôsledkoch to znamenalo podlomenie zahraničnopolitického vplyvu ZSSR a jeho izoláciu od ďalších európskych a ázijských krajín.

Keď Dulles zaznamenal oddelenie Juhoslávie od sovietskeho bloku, rozpoznal ďalšie trhliny a plánoval nasadiť páky na správne miesta v Československu, Poľsku, Maďarsku a v ďalších krajinách, ktoré mali nasledovať príklad Juhoslávie.

Dvojaký agent Swiatlo

Jedným z dôvodov vyhlásenia Trumanovej doktríny bolo dôverné oznámenie vlády Veľkej Británie USA vo februári 1947, že už nemá prostriedky na podporu gréckeho kráľovského režimu, ktorému hrozila porážka od komunistického partizánskeho hnutia. Hoci Anglicko disponovalo výborne zorganizovanou tajnou službou SIS (Secret Intelligence Service), nemalo záujem pôsobiť v krajinách sovietskeho bloku. Považovalo to za vopred prehratý boj.

Konkrétne sa to ukázalo na príklade Poľska, keď sa spravodajský dôstojník Jozef Swiatlo ponúkol, že bude pracovať ako agent SIS. Dotyčný bol zástupcom vedúceho 10. oddelenia UB (Urzad Bezpecenstwa, poľská ŠtB). Mal prakticky neobmedzenú moc a neexistovali preňho žiadne tajomstvá.

Vedenie SIS bolo informované o Dullesových plánoch, a preto ho skontaktovalo so Swiatlom. Dulles Swiatla úlohoval ako typického dvojakého agenta. Naoko mal pracovať pre Moskvu a Varšavu, no zároveň denuncovať vysokých straníckych a štátnych funkcionárov ako amerických agentov. Dôkazy na udania mu mali dodávať Američania. Mal presvedčiť Moskvu, že "titoizmus" sa rozmáha vo všetkých satelitných krajinách a hlavným organizátorom tejto rozvetvenej siete je americký agent Noel Field.

Diskreditácia prostredníctvom Fielda

Noel Field bol ľavicového zmýšľania a v americkom štátnom aparáte mal pozíciu hospodárskeho poradcu pre západoeurópske záležitosti. Nemeckí komunistickí emigranti ho presvedčili, aby ich prostredníctvom poskytoval dôverné informácie pre ZSSR. Tesne pred vojnou išiel pracovať do aparátu Spoločnosti národov do Švajčiarska, kde mal poskytovať pomoc politickým utečencom. Po porážke Španielskej republiky frankistami pomohol zachrániť mnohých interbrigadistov.

Allan Dulles sa s Fieldom poznal ešte z čias pred vojnou. Počas nej v istých oblastiach spolupracovali. Náčelník CIA Fielda podozrieval a nedokázal mu odpustiť, že prepašoval komunistických agentov do USA. Počas vojny sa Field zoznámil s mnohými ľuďmi, ktorí neskôr vo východoeurópskych krajinách zastávali významné funkcie. V USA Fielda podozrievali, že je komunistický agent, no nedôverovali mu ani samotní komunisti vo východnej Európe.

Dulles začal s akciou, ktorá predstierala, že vo východnej Európe pracuje pre Fielda rozsiahla sieť agentov. Dôkazom mali byť aj fiktívne inštrukcie agentom v americkom vysielaní do zahraničia. Prostredníctvom Fielda mali byť zdiskreditovaní politici v Poľsku (W. Gomulka), Maďarsku (L. Rajk), v Bulharsku (T. Kostov) a inde. Zväčša to boli poprední funkcionári komunistických strán, ktorí nepôsobili v Kominterne, ale v domácom odboji. O ich komunistickom presvedčení nebolo možné v najmenšom pochybovať (ukázalo sa to napríklad po Gomulkovom návrate do poľskej politiky). Predovšetkým však chceli brániť záujmy vlastných krajín, a nie ZSSR, kým Stalin si želal mať poslušné bábky.

Akcia sa Dullesovi vymkla z rúk

Noel Field bol z Prahy, kde mal pôsobiť ako docent na Karlovej univerzite, odvlečený do Budapešti, kde ho podrobili krutému vypočúvaniu a mučeniu. Donútili ho k priznaniu, že je americký agent, čo potom poslúžilo ako zámienka na prenasledovanie tých, čo sa s ním poznali.

Operácia Splinter Factor sa naplno rozbehla najprv v Maďarsku. V septembri 1949 bol zinscenovaný proces proti obľúbenému politikovi Lászloóvi Rajkovi a jeho údajným spoločníkom, na ktorom odsúdili osem ľudí. Akcia prebiehala i v Poľsku a Bulharsku. Kým Rajk a ďalší obvinení v Maďarsku sa v plnom rozsahu priznali, Wieslaw Gomulka sa odmietol priznať a žiaden súdený Poliak proti nemu nesvedčil. Bola to prvá porážka nielen agenta Swiatla, ale aj akcie CIA. Tohto poľského politika jednoducho nik nedokázal zlomiť.

V Bulharsku síce podpredseda vlády a ekonomický expert Trajčo Kostov počas výsluchov priznal údajné protištátne zločiny, ale na súdnom pojednávaní priznanie poprel ako vynútené násilím, čo malo vo verejnosti široký ohlas. Dulles si začal uvedomovať, že akciu začína strácať spod kontroly. Operácia rátala s povestnou Stalinovou podozrievavosťou, ktorý po Fieldovom zatknutí preceňoval vplyv "titovcov" vo východnej Európe. Najväčšie nebezpečenstvo pre svoju moc však videl v USA, v úsilí americkej politiky dosiahnuť izoláciu ZSSR. Podľa niektorých historikov chcel prejsť do ofenzívy a dostať pod kontrolu západnú Európu. Pozornosť USA od Európy mala odpútať vojna v Kórei. Udalosti sa však vyvíjali inak, USA si svoje európske pozície upevnili.

Na rad prišlo Československo

Dulles chcel v operácii Faktor oddelenia postupovať rafinovanejšie. Ďalším objektom mala byť ČSR. Kým inde vo východnej Európe boli pred vojnou komunistické strany malými ilegálnymi organizáciami, KSČ predstavovala masovú parlamentnú stranu, ktorá po vojne deklarovala svoju vlastnú cestu k socializmu. Aj scenár februára 1948 bol iný, ako uchopenie moci komunistami inde vo východnej Európe. Hoci po februári narazila KSČ na istý odpor, ktorý sa napríklad prejavil vo vystúpení Sokola či na pohrebe Edvarda Beneša, vláda držala situáciu pevne pod kontrolou a režim sa nepodarilo ochromiť.

Agent CIA Swiatlo naliehal na poľského prezidenta Boleslawa Bieruta, aby presvedčil najvyššieho maďarského straníckeho funkcionára Mátyása Rákosiho o nevyhnutnosti nátlaku na Klementa Gottwalda, aby sa vysporiadal so "zločineckou bandou" v Československu. Rákosi odovzdal Gottwaldovi zoznam významných československých činiteľov, ktorí mali byť napojení na západné špionážne centrály. Bolo na ňom 60 mien, ministri Vladimír Clementis a Václav Nosek, zástupcovia ministrov Artur London a Eugen Löbl, tajomník KSČ v Brne Ota Šling a ďalší.

Do akcie sa zapojila aj západná tlač, ktorá nabádala Vlada Clementisa, aby sa zo zasadania VZ OSN nevrátil do vlasti, pretože mu hrozí zatknutie. Najvyššie postaveným činiteľom, ktorý sa mal stať obeťou, bol generálny tajomník ÚV KSČ Rudolf Slánský. Ten dostal list zo Západu, varovanie "veľkému zametačovi", že má ujsť. Podľa niektorých našich historikov malo ísť o provokáciu ŠtB, ale vyššie uvedené fakty naznačujú, že pôvodcom listu mohol byť Dulles. Gottwald sa síce najprv pokúšal odolávať Stalinovmu nátlaku, aby dal zatknúť Slánskeho, no napokon s tým súhlasil. Na procese sa všetci obvinení priznali a prišiel tragický koniec - trest smrti dostalo 11 osôb a troch odsúdili na doživotie.

Krvavá stopa

Agent CIA, podplukovník Swiatlo, sa pokúšal získať v ČSR od obvinených dôkazy proti Gomulkovi. Vypočul československých obvinených, no tí mu neposkytli žiadne kompromitujúce údaje. Akcia Faktor oddelenia zanechala vo východnej Európe krvavú stopu. S. Steven v knihe Výbušnina uvádza, že bezprostredne postihnutých bolo okolo stotisíc ľudí, z ktorých okolo tisíc popravili.

Problém zodpovednosti CIA za akciu Splinter Factor ostáva otvorený. Allana Dullesa odvolali až v roku 1961, po krachu invázie na Kubu. Niektorí historici tvrdia, že mal neskôr podiel na organizovaní atentátu proti americkému prezidentovi J. F. Kennedymu. Poľský dôstojník Swiatlo žil po svojom úteku do USA ako normálny americký občan. Noela Fielda napokon prepustili z maďarského väzenia, rehabilitovali ho a dostal odškodnenie.

Hlavný zámer akcie Faktor oddelenia sa nepodarilo realizovať. ZSSR sa nepodarilo oddeliť od jeho satelitov. Klement Gottwald a iní východoeurópski predáci si nezvolili Titovu cestu a radšej obetovali svojich najbližších spolupracovníkov. S. Steven v spomínanej knihe konštatuje, že "akcia Splinter Factor bola absolútne najtmavším bodom americkej zahraničnej politiky v chmúrnych rokoch studenej vojny".

Vladislav Šmihula